Meranie koncentrácie prachu v prostredí

Meranie koncentrácie prachu v prostredí

Článok je venovaný problematike merania koncentrácie prachu v pracovnom prostredí. Poukazuje na nebezpečenstvo vysokých koncentrácií prachových častíc na zdravie ľudí a ďalej sa zaoberá niektorými meracími metódami pre stanovenie koncentrácie prachu v pracovnom prostredí.

1. Úvod

Jedným z najviac sledovaných parametrov pracovného prostredia, ktoré môžu nepriaznivo ovplyvňovať zdravie človeka, je množstvo prachu, resp. koncentrácia tuhých znečisťujúcich látok v ovzduší. Z hygienického hľadiska sa pod pojmom prach rozumie drobné častice tuhých materiálov, ktoré sú rozptýlené v ovzduší alebo sú usadené na jednotlivých objektoch. Tieto častice vznikajú pri rôznych technologických procesoch (hutnícke technologické procesy, spaľovanie rôznych látok, rudné hlbinné bane, mlyny, cementárne, čistenie obilia, práce so suchými rastlinnými materiálmi, opracovanie dreva atď.).

Vysoké nebezpečenstvo je hlavne v prípade, že zdroje prachu sú v zle vetraných priestoroch, kde sa prach hromadí a zvyšuje sa jeho koncentrácia v ovzduší. Vysoké koncentrácie prachu v ovzduší môžu spôsobiť závažné zdravotné ťažkosti a pri niektorých druhoch prachu hrozí aj potenciálne nebezpečenstvo výbuchu.

Cieľom tohto článku je poukázať na potenciálne nebezpečenstvo vysokých koncentrácií tuhých znečisťujúcich látok v ovzduší a uviesť do problematiky merania a monitorovania prašnosti.

2. Biologické účinky prachu

Z hľadiska biologických účinkov prachu je možné prach kategorizovať na prach inertný, ktorý má nepatrné biologické účinky, a prach so škodlivými účinkami. Prach so škodlivými účinkami je možné rozdeliť do týchto skupín [1]:

• prach bez fibrogénnych účinkov: jeho účinok sa prejavuje prostredníctvom mechanického dráždenia dýchacích ciest, spojiviek očí a pokožky; ide o prach z dreva, konope, srsti, cementu, skleneného vlákna, páleného vápna a pod.,

• prach s fibrogénnym účinkom: vyvoláva bujnenie väziva v pľúcach, tzv. pľúcnu fibrózu; ide o prach z azbestu, grafitu, keramických ílov, šamotu, zlievárenských pieskov, oxidu kremičitého atď.,

• toxický prach: jeho účinok sa prejavuje nielen na dýchacích cestách, ale pôsobí toxicky na celý organizmus; ide o prach s obsahom olova, mangánu, ortuti a pod.,

• rádioaktívny prach: môže vplyvom svojho žiarenia viesť k zmenám, poškodeniu alebo narušeniu biologických štruktúr; ide o prach s obsahom uránu, tória, rádia, zirkonu atď.,

• alergénny prach: môže spôsobovať prieduškovú astmu a kožné ekzémy,

• karcinogénny prach: môže vyvolať zhubné bujnenie tkaniva; do tejto skupiny patrí prach niklu, chromáty, azbest atď.,

• prach z minerálnych vlákien (sklenené a čadičové vlákna): účinok tohto prachu sa prejavuje aj pri nízkych koncentráciách, a to vo forme mechanického dráždenia pokožky a sliznice.

Vo všeobecnosti, všetky druhy prachu sú škodlivé a môžu spôsobiť vážne zdravotné problémy.

Pri rôznych veľkostiach častíc prachu sa uplatňujú rôzne fyzikálne vplyvy (gravitácia, odpor vzduchu, prúdenie vzduchu, elektrická príťažlivosť alebo odpudivosť). Častice väčšie ako 10 µm sa po niekoľkých minútach od svojho vzniku (popr. opätovného vymrštenia) usadzujú v tesnej blízkosti miesta zdroja. V ovzduší zamorenom prachom preto prevládajú častice menšie ako 10 µm. Častice o veľkosti 1 µm sa usadzujú len veľmi pozvoľne a častice menšie ako 0,1 µm sa takmer vôbec neusadzujú. Častice menšie ako 10 µm sú pre človeka zvlášť nebezpečné, pretože môžu prenikať hlboko do dýchacích ciest a s vdychovaným vzduchom sa dostávajú až do pľúcnych alveol.

Pre meranie v praxi je účelne rozdeliť prach na dve veľkostné frakcie (resp. zložky) – na respirabilnú a nerespirabilnú. Zmyslom tohto triedenia je napodobniť triedenie prachu v organizme pri jeho vdychovaní. Respirabilnou frakciou sa nazýva tú časť prachu, ktorá pri vdychovaní preniká až do pľúcnych alveol a zdržuje sa v nich. Aby výsledky merania respirabilnej frakcie u rôznych typov prachomerov boli vzájomne porovnateľné a po technickej stránke čo najviac odpovedali už uvedeným požiadavkám, boli medzinárodnou konvenciou stanovené štandardné krivky frakčnej priepustnosti [2]. Ide o Johanesburskú konvenciu z roku 1959 a o konvenciu z Los Alamos. V súlade s týmito konvenciami respirabilný prachomer by mal byť citlivý iba na respirabilnú frakciu prachu. Najdôslednejšie sa to v praxi dosahuje sedimentačnými predlučovačmi nerespirabilných frakcií. Tieto predlučovače je možné použiť takmer u všetkých meracích metód, vrátane optických [3]. U optických metód je zvýraznenie citlivosti respirabilného prachomeru možné dosiahnuť aj „nemechanickou cestou„. Jeden zo spôsobov spočíva na vhodnej kombinácii vlnovej dĺžky žiarenia a uhla rozptylu. Iný spôsob je založený na vhodnom spracovaní signálov zo senzora rozptýleného žiarenia [4], [5].

Pre kvantifikovanie množstva prachu v prostredí sa najčastejšie používa hmotnostná koncentrácia definovaná ako hmotnosť prachových častíc v jednotkovom objeme plynu (t. j. v jednotkách mg·m^–3 alebo µg·m^–3) alebo v niektorých prípadoch početná koncentrácia.

Polietavý prach predstavuje sumu častíc rôznej veľkosti, ktoré sú voľne rozptýlené v ovzduší. Ich pôvod je v rôznych technologických procesoch, uvoľňujú sa najmä pri spaľovaní tuhých látok, sú obsiahnuté vo výfukových plynoch motorových vozidiel. Do ovzdušia sa však dostávajú aj vírením častíc usadených na zemskom povrchu (sekundárna prašnosť).

Zdravotná významnosť prachu závisí od veľkosti častíc. Zatiaľ čo väčšie častice (nad 10 µm) môžu pôsobiť iba podráždenie horných dýchacích ciest s kašľom a kýchaním a dráždenie očných spojiviek, menšie častice sa dostávajú až do dolných dýchacích ciest a častice s rozmerom pod 2,5 µm môžu prestupovať do pľúcnych skliepkov a buď sa usadzovať v pľúcach, alebo aj prenikať do krvného obehu. Z tohto aspektu sa ukazovateľ prašnosti delí na:

• celkovú prašnosť (Total Suspended Particle – TSP),
• častice s veľkosťou pod 10 µm (Particle Matter – PM₁₀),
• častice menšie ako 2,5 µm (PM_2,5).

V roku 1999 prijala Európska únia nové limitné hodnoty pre štáty EÚ v záujme ochrany zdravia ľudí. Ich implementácia je rozdelená na dve etapy. V prvej etape je prijatý tzv. ročný limit pre PM₁₀ v hodnote 40 µg·m^–3 (interval sledovania jeden rok) a tzv. 24hodinový limit pre PM₁₀ v hodnote 50 µg·m^–3 (interval sledovania 24 hodín). Účinnosť je od 1. 1. 2005. V druhej etape sa pristúpilo k sprísneniu hodnôt, t. j. ročný limit pre PM₁₀ bude 20 µg/m³ a 24hodinový limit pre PM₁₀ bude 50 µg·m^–3; účinnosť od 1. 1. 2010 [15].

Na Slovensku boli tieto limitné hodnoty a proces hodnotenia kvality ovzdušia zosúladené s legislatívou platnou v krajinách EÚ prostredníctvom zákonov Z. z. 326/2002 a Z. z. 478/2002.

Podľa stredoeurópskej štúdie [12] (zúčastnené krajiny: Bulharsko, Česká republika, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko) zvýšená prašnosť v ovzduší všeobecne pôsobí dráždivo na dýchacie cesty a spravidla sa vy- skytuje spolu s ďalšími škodlivinami, ako sú oxid siričitý alebo oxidy dusíka. Z odborných zdravotníckych štúdií vyplynulo, že v lokalitách s vysokým a dlhodobým výskytom zvýšených koncentrácií malých prachových častíc v ovzduší sa objavuje zvýšený výskyt inhalačných alergií, astmy, spastickej obštrukčnej bronchitídy a ďalších ochorení dýchacej a srdcovo-cievnej sústavy. Taktiež možno odhadnúť, že 4,6 % dennej úmrtnosti je spôsobené predčasnou smrťou súvisiacou s krátkodobým zvýšením koncentrácií pevných častíc v ovzduší. Výsledky kohortových štúdií v USA odhadujú, že stredná dĺžka života ľudí žijúcich v oblasti s vysokými koncentráciami tuhých znečisťujúcich látok (PM_2,5 vyššie ako 35 µg·m^–3) je o dva až tri roky menšia ako u ľudí žijúcich v oblastiach s nízkymi koncentráciami tuhých znečisťujúcich látok (PM_2,5 pod 10 µg·m^–3). Priemerné ročné koncentrácie PM_2,5 pozorované v 25 oblastiach strednej Európy sú vyššie ako uvedené rozpätie hodnôt. To dáva možnosť predpokladať, že časť príčin menšej dĺžky života v štátoch strednej Európy súvisí so zvýšenými hodnotami pevných častíc (znečisťujúcich látok) v ovzduší [12].

3. Metódy merania koncentrácie prachu v ovzduší

3.1 Kategorizácia metód
Prístroje pre meranie koncentrácií prachu v ovzduší, tzv. prachomery (angl. dust concentration monitor), využívajú rôzne metódy merania. Tieto metódy je možné kategorizovať z hľadiska použitého fyzikálneho princípu do týchto skupín:

• gravimetrická metóda: používa sa ako referenčná metóda pre účely kalibrácie prachomerov, avšak nieje vhodná pre kontinuálne merania, pretože neposkytuje informáciu o koncentrácii prachu v ovzduší v jednotlivých časoch merania, ale len bilančnú hodnotu za určité časové obdobie; pri tejto metóde sa vychádza z rozdielu hmotnosti zachytávacieho filtra pred vzorkovaním a po vzorkovaní; rozsah merania pomocou tejto metódy je 0,1 až 2 000 mg·m^–3 (závisí od konkrétneho výrobcu),

• optické metódy merania koncentrácie prachu (využíva sa transmisný princíp alebo princíp založený na rozptyle svetla): sú najčastejšie používanými metódami; pre transmisný princíp je rozsah merania voľne nastaviteľný a pri použití metódy založenej na rozptyle svetla je 0,1 µg·m^–3 až 200 mg·m^–3 (závisí od konkrétneho výrobcu),

• metóda založená na triboelektrickom jave, ktorá sa väčšinou využíva len pre kontrolu prachových filtrov; rozsah merania pre túto metódu je od 0,1 mg·m^–3 do 1 kg·m^–3 (závisí od konkrétneho výrobcu),

• metóda založená na princípe absorpcie b žiarenia: ide o metódu na podobnom princípe ako gravimetrická metóda; rozdiel je v tom, že sa merajú dve b žiarenia, a to pred vzorkovaním a po vzorkovaní; dosahuje sa ňou pomerne vysoká presnosť merania, avšak ide o nákladnú metódu.

Nakoľko vývoj prachomerov napreduje, vhodnosť jednotlivých metód pre konkrétne rozsahy merania závisí od konkrétneho prístroja a výrobcu. Často sa na trhu vyskytujú prístroje toho istého princípu s diametrálne rozdielnymi meracími rozsahmi.

Gravimetrická metóda je aj legislatívne stanovená ako referenčná metóda pre kalibráciu prístrojov založených na optických metódach a na princípe absorpcie b žiarenia. Tieto okalibrované prístroje je možné použiť pre kontinuálne meranie koncentrácie prachu v ovzduší.

Z hľadiska samotnej realizácie merania je možné prachomery rozdeliť na tieto kategórie:

• prachomery využívajúce extraktívne metódy: odbernou sondou sa odoberie vzorka analyzovaného plynu a proces analýzy sa uskutočňuje mimo miesta odberu; do tejto kategórie patrí napr. isokinetické gravimetrické vzorkovanie (gravimerická metóda),

• prachomery využívajúce metódy tzv. in-situ: snímacia časť prachomera je umiestnená priamo v monitorovanom plyne, popr. v ovzduší kontaminovanom prachovými časticami. Nevýhodou je, že prístroj je často vystavený nepriaznivým vplyvom prachových častíc (teploty a pod.). Do tejto kategórie patrí napr. optická metóda merania a metóda založená na triboelektrickom jave.

3.2 Gravimetrická metóda merania koncentrácie prachu v prostredí
Princíp gravimetrickej metódy je založený na tom, že sa zachytí vzorka polietavého prachu z ovzdušia na vhodný typ filtračného materiálu. Z rozdielu hmotnosti filtra po odbere a pred odberom je možné určiť hmotnosť zachyteného prachu. Celková hmotnostná koncentrácia prachu M_C sa určí zo vzťahu:

Kde m_po, m_pred sú hmotnosti filtra po odbere a pred odberom, Q_V je objemový prietok vzduchu pri odbere vzorky, t čas odberu vzorky.

Objem pretečeného vzduchu sa stanovuje integrálnym (bilančným) meradlom a hmotnosti sa určujú vážením analytickými váhami.

Výhodou gravimetrickej metódy je jej jednoduchosť a prístrojová nenáročnosť a predovšetkým vzájomná porovnateľnosť a reprodukovateľnosť výsledkov merania nezávisle na druhu použitého prístroja, druhu filtračného materiálu, prietoku vzduchu, nasávacej rýchlosti atď. Jedinou nevýhodou tejto metódy je, že je preceňovaný význam veľkých prachových častíc (väčších ako 10 µm), a teda získaný výsledok nemusí byť v súlade so skutočným rizikom prachu. I keď veľké prachové častice môžu významne ovplyvniť výsledok merania, a z hľadiska rizika prachu nemajú význam, pretože sú zadržané v horných dýchacích cestách. Tento nedostatok gravimetrických metód je možné odstrániť následnou analýzou veľkostného rozloženia prachu alebo dvojstupňovým meraním prašnosti. Úlohou dvojstupňového merania je roztriediť prach už pri vlastnom odbere vzorky, a to práve na spomínané respirabilnú a nerespirabilnú frakciu, a stanoviť tak celkovú hmotnostnú koncentráciu, hmotnostnú koncentráciu respirabilnej frakcie a podiel respirabilnej frakcie prachu v celkovom množstve prachu. Ide teda o mechanický spôsob oddeľovania respirabilnej zložky prachu [4], [5].

Pre oddelenie respirabilnej zložky prachu sa najčastejšie používajú cyklóny. Sú pomenované kvôli rotácii vzduchu vo vnútri ich komory. Cyklón (obr. 1) separuje častice polietavého prachu podľa ich veľkosti. Funguje na tom istom princípe ako centrifúga, t. j. rýchlou rotáciou vzduchu sú oddeľované častice podľa ich aerodynamického priemeru, pričom respirabilná zložka častíc je zachytávaná vo filtri, zatiaľ čo väčšie častice spadnú do zbernej nádoby.

Cyklón má tieto časti:

• vyvíjač víru, ktorý unáša vzduch kontaminovaný prachom pod určitým uhlom, t. j. víri ho,
• teleso cyklónu, kde je oddeľovaná respirabilná a nerespirabilná zložka prachu,
• zbernú nádobu, kde sa zhromažďuje nerespirabilná zložka prachu.

V praxi sa často využíva tzv. osobný prachomer (angl. personal dust sampler) pre určenie celkovej alebo respirabilnej koncentrácie prachu. Tento prachomer (obr. 1) je zložený z cyklóna, z kazety s filtrom a vzorkovacieho čerpadla. Prachomer pre určenie celkovej prašnosti neobsahuje cyklón. Vzorkovacie čerpadlo unáša vzduch znečistený prachom cez vzorkovaciu trasu. Je zložené z membránového alebo piestového čerpadla poháňaného elektromotorom, ktorý je napájaný z akumulátora. Prietok vzduchu môže byť kontrolovaný rotametrom (snímačom objemového prietoku) alebo snímačom tlaku. Vzorkovacie čerpadlo by malo byť schopné osemhodinovej nepretržitej prevádzky na jedno nabitie akumulátora. Čerpadlo by malo byť kalibrované na objemový prietok 1,7 l·min^–1 (hodnota sa môže meniť podľa konkrétneho výrobcu), čo zodpovedá dýchaniu zdravého dospelého človeka.

Zloženie cyklóna a kazety s filtrom je na obr. 2. Konštrukcia cyklóna je často z elektricky vodivých materiálov (napr. hliník). To sa využíva pre elimináciu elektrostatických javov vyskytujúcich sa napr. u cyklónov z nylonu. Materiál filtra je najčastejšie celulóza, kremenné vlákno, sklenené vlákno, teflon atď.

Rozsah merania pomocou tejto metódy je 0,1 až 2 000 mg·m^–3 (závisí od konkrétneho výrobcu).

3.3 Optická metóda merania – transmisný princíp merania koncentrácie prachu
Transmisná meracia metóda (obr. 3) je založená na poklese hustoty žiarivého toku prechádzajúceho svetla v závislosti na hmotnostnej koncentrácii prachu v ovzduší. Táto metóda sa používa hlavne pre meranie veľkých hmotnostných koncentrácií prachu. Optický vysielač vysiela svetlo cez zmes plynu a prachových častíc. Na druhom konci kanála prijímač meria intenzitu zvyšného svetla, pričom tá sa porovná s intenzitou svetla vychádzajúceho z vysielača. Na základe toho je možné určiť optickú priepustnosť a koncentráciu častíc [7], [8]. Rozsah merania je voľne nastaviteľný tak, že meraná hodnota koncentrácia prachu vo vzduchu je úmerná poklesu žiarivého toku v rozsahu 0 až 100 %.

3.4 Optická metóda merania – meranie koncentrácie prachu na základe rozptylu svetla
Metódou rozptylu svetla (obr. 4) je možné merať aj najmenšie koncentrácie prachu v ovzduší. Vysielač vysiela svetelný lúč, ktorý je časticami prachu v ovzduší spätne odrazený a zachytený vysoko citlivým snímačom. Porovnávaním vychádzajúceho svetla a rozptýleného svetla je možné určiť koncentráciu prachu v ovzduší. Ako zdroj svetla môže byť použitá svietivá dióda (LED), laser alebo iné zdroje so širokým spektrom vlnových dĺžok [7].

Rozsah merania pri použití tejto metódy je 0,1 µg·m^–3 až 200 mg·m^–3 (závisí od konkrétneho výrobcu).

3.5 Metóda založená na triboelektrickom jave
Princíp tejto metódy spočíva v tom, že sa meria zmena elektrického náboja, spôsobená letiacimi prachovými časticami, na povrchu vodivej kovovej sondy (obr. 5). Množstvo elektrostatického náboja závisí na koncentrácii prachu a rýchlosti prúdenia vzduchu s časticami prachu. Táto metóda sa používa napr. aj pre kontrolu prachových filtrov, ich diagnostiku a lokalizáciu ich poškodenia. Prístroj je pred meraním potrebné kalibrovať. Rozsah merania pre túto metódu je od 0,1 mg·m^–3 do 1 kg·m^–3 (závisí od konkrétneho výrobcu) [10], [11].

3.6 Metóda založená na princípe absorpcie b žiarenia
Množstvo prachu, ktoré je usadené na filtri (napr. zo sklenených vlákien), sa určuje podľa zoslabenia rádioaktívného žiarenia rádioaktívného prvku (krypton-85 alebo uhlík-14), pričom k meraniu sa využíva Geigerov-Müllerov čítač. Táto hodnota sa porovnáva so žiarením rádioaktívného prvku pred vlastným meraním prašnosti.

Podobne ako pri gravimetrickej metóde je vzduch kontaminovaný prachom čerpaný do vzorkovacieho systému (obr. 6), pričom častice prachu sa priebežne usadzujú na použitom filtri. Narastajúca vrstva častíc prachu spôsobuje spomínané zoslabenie intenzity b žiarenia.

Rádiometrická metóda je široko použiteľná, nakoľko určuje množstvo prachu v pomerne veľkom meracom rozsahu bez ohľadu na chemické a fyzikálne vlastnosti častíc prachu a nosného plynu [13].

4. Kalibrácia meracích zariadení pre určovanie koncentrácie prachu v ovzduší

O metodike kalibrácie prachomerov pojednáva smernica VDI 2066 [14]. Podľa tejto smernice kalibrácia je proces, prostredníctvom ktorého sa nameranej veličine (napr. intenzita rozptýleného svetla) priradí konkrétna hmotnostná koncentrácia prachu v ovzduší.

Pri optických metódach existuje lineárny vzťah medzi týmito premennými iba v prípade, že rozmerová distribúcia častíc a materiálové vlastnosti prachu sú konštantné. Pretože vo všeobecnosti zloženie prachu a rozmerová distribúcia sú väčšinou neznáme, najčastejší spôsob, ako kalibráciu realizovať, sú komparačné (porovnávacie) merania priamo na vyšetrovanom mieste pre konkrétny vyšetrovaný prach. Pre kalibráciu optických a triboelektrických metód sa používa gravimetrické určenie hmotnostnej koncentrácie prachu [14].

Pri kalibrácii v praxi je treba mať na zreteli to, že prašnosť závisí na rôznych faktoroch (pracovných podmienkach, optických a fyzikálnych vlastnostiach prachu, lokálnej rozmerovej distribúcii prachu a na podmienkach odberu vzorky). Všetky tieto vplyvy musia byť pri kalibrácii zohľadnené. Z tohto dôvodu je potrebné kalibrácii venovať osobitnú pozornosť. Všetky podmienky merania vplývajúce na prašnosť je treba zaznamenať, aby mohli byť neskôr analyzované a zohľadnené pri samotnom vyhodnotení meraní.

Pre stanovenie kalibračnej funkcie (zistená hodnota signálu verzus koncentrácia prachu) by mali byť pracovné podmienky počas realizácie daného komparačného merania podľa možnosti konštantné. Pri jednotlivých komparačných meraniach by teda mali byť doby merania čo najkratšie, aby sa vylúčil vplyv zmeny jednotlivých faktorov počas daného merania. Doba jedného komparačného merania by nemala prekročiť 30 minút. Smernica [14] pre spoľahlivé stanovenie kalibračnej funkcie zároveň odporúča minimálne pätnásť komparačných meraní náhodne vybraných v danom rozsahu meracieho prístroja.

V niektorých prípadoch môžu optické a fyzikálne vlastnosti prachu, ako aj lokálna rozmerová distribúcia prachových častíc výrazne vplývať na celkovú presnosť merania. Pre dosiahnutie vyššej spoľahlivosť kalibrácie je výhodnejšie použiť nelineárnu regresu.

Správa o kalibrácii by mala obsahovať všetky údaje, ktoré sú relevantné pre stanovenie kalibračnej funkcie alebo by mohli byť zohľadnené pri ďalšom spracovaní nameraných údajov. Taktiež je vhodné uviesť účel merania, detailný popis miesta merania a podmienok merania, popis meracích prístrojov, zostavenie meracích prístrojov a testovacej procedúry, namerané výsledky atď.

5. Záver

Súčasný trend rozvoja priemyslu a dopravnej infraštruktúry veľmi nepriaznivo vplýva na kvalitu ovzdušia. Meranie koncentrácie prachu je jedným z nápomocných nástrojov, ako sledovať túto situáciu, a zároveň je akousi technickou podporou legislatívy pri snahe o zníženie množstva znečisťujúcich látok v ovzduší.

Článok predstavuje prierez jednotlivými základnými metódami merania prašnosti.

Poďakovanie

Autori týmto ďakujú za čiastkovú podporu Slovenskej grantovej agentúre pre vedu Grant VEGA 1/0421/03 Výskum princípov merania hmotnostnej koncentrácie respirabilnej frakcie prachu na základe rozptylu svetelného žiarenia prachovými časticami v optickej oblasti.

Ing. Michal Kelemen, PhD.,
katedra aplikovanej mechaniky a mechatroniky,
ústav špeciálnych technických vied,
Strojnícka fakulta, Technická univerzita v Košiciach
(michal.kelemen@tuke.sk)

Ing. Tatiana Maťašovská,
katedra prístrojového a biomedicínského inžinierstva, ústav špeciálnych technických vied,

Strojnícka fakulta, Technická univerzita v Košiciach
(tatiana.matasovska@tuke.sk)

Ing. Michal Kelemen, PhD., vyštudoval Strojnícku fakultu Technickej univerzity v Košiciach (1998) v študijnom odbore prístrojová, regulačná a automatizačná technika. Dizertačnú prácu obhájil v roku 2002. Od roku 1998 pracuje na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach ako odborný asistent na katedre aplikovanej mechaniky a mechatroniky, kde sa podieľa na výučbe predmetov študijného odboru mechatronika a je riešiteľom viacerých výskumných úloh. V súčasnosti sú jeho výskumné aktivity zamerané okrem iného na problematiku merania koncentrácie prachu v potrubí.

Ing. Tatiana Maťašovská vyštudovala Strojnícku fakultu Technickej univerzity v Košiciach (1996) v študijnom odbore prístrojová, regulačná a automatizačná technika. Od roku 1996 pracuje na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach ako odborná asistentka na katedre prístrojového a biomedicínského inžinierstva, kde sa podieľa na výučbe v oblasti metrológie a je riešiteľkou viacerých výskumných úloh, okem iného v oblasti merania koncentrácie prachu v potrubí.